O krok v pred.

Tento článok je taká malická úvaha o tom, čo nás posúva. Čo nás núti robiť krok v pred. Tak idem do toho.

Tento víkend som som robil jednu akciu, pre mojich kamarátov a kamarátov kamarátov. Bola v lese asi 6 km od najbližšej zastávky. Počasie vyšlo, jedlo vyšlo akcia bola v celku fajn. Ľudia si pochvaľovali. To, že som neustále sám so sebou nespokojný je vec druhá, ale dá sa to označiť za úspech. ( Viem aspoň 25 vecí ako som to mohol zlepšiť. Musím si ich niekde zapísať).

Po tom ako akcia skončila sme pobalili veci a zdvihli sme kotvy. Padala noc a na pol ceste príjemnej ceste dolu som zistil, že som niečo hore na kopci zabudol. Tak som sa v mojom hneve, ktorý bol skutočne mierený len na mňa a na moju ľahostajnosť, otočil a vybral som sa späť. Vtedy som si hovoril, aký že som idiot a kto nemá v hlave má v nohách.
 Dvaja kamaráti sa pripojili ku mne nech toto bremeno nenesiem sám. Keď sme došli hore na kopec bolo nám jasné, že nás nečaká cesta k najbližšej zastávke ale cesta o ďalších 6 km dlhšia, lebo autobus už nechodil. Vtedy som začal pocitov nepohodlie v oblasti mužských intímnych partií, nazvyme ich slabiny.              
     
Spôsoboval to zlý výber spodnej bielizne a značný obsah potu v nej. V topánkach som pocítil malé kamienky ale keďže sme mali fajn tempo nechcel som zastavovať. Chyba číslo 2, mal som ich vybrať hneď. Po tom, čo som ich vybral, mi hneď na miestach, kde ma tlačili. To moju chôdzu značne spomalilo.Chyba číslo 3: Kamoš mi chcel pomôcť s ruksakom a z vlastnej ješitnosti som mu ho nedal.
Čo znamenalo, že moje nohy museli niesť aj ruksak a nielen mňa.
V polke ceste som začal cítiť bolesť piet. Vedel som, že je zle. A bola to skutočne veľmi nárazová a opakujúca bolesť pri každom našliapnutí.
V tej chvíľke som sa tam chcel hodiť na zem a spať a počkať do rána na autobus. Nestalo sa tak a prečo?

1. Boli so mnou ľudia 


Ľudia dokážu v istých momentoch iba svojou prítomnosťou pozdvihnúť ľudskú psychiku. Toto sa aj stalo. Oni šlapali a ja som musel šlapať s nimi. Išli neskutočnou rýchlosťou v tej chvíľke pre mňa a vždy ma počkali. Vždy som ich mal na očiach, a motivovali ma šlapať. Nohy boleli, ramená boleli a ak to môžem povedať expresívne aj slabiny boleli. Zo začiatku som s nimi aj komunikoval, ale neskôr mi sily stačili len na chodenie. Skrátka boli moja technická podpora.

2. Moja ješitnosť

Moja ješitnosť, ktorá bola zároveň aj trochu mojou skazou, ma donútila šlapať. Nie preto, že som sa chcel vystatovať. Ale moja ješitnosť mi nedovolila to pred chalanmi vzdať. V hlave mi behalo, že predsa nie si taký lúzer, aby si sa pred nimi zrútil ako kôpka nešťastia, lebo ťa bolia guľky. Ono v tých chvíľach si človek svoju hrdosť neváži, teda ja som si ju veľmi nevážil. Jediné, čo som chcel, aby som došiel a vyspal sa. Našťastie som si ju udržal.

3. Slová v hlave

No aj keby som bol úplne sám asi by som to rovnako odšlapal. Asi by mi to trvalo o hodinu dlhšie, ale odšlapal by som to. Pretože sa držím takej filozofie, že čokoľvek robíš, robíš to preto, aby si sa zlepšil. Potom asi pred pol rokom mi, jeden kamarát túto filozofiu zjednodušil. Všetko, v čom sa prekonávaš, a čo robíš s určitou námahou je tréning. A s tréningom sa zdokonaľuješ.Tak v hlave mi behali čísla, ešte 10 krokov, ešte 10 krokov, neskôr sa zmenili na pravá ľavá, pravá ľavá, a nakonci, už len slová ešte kúsok, je to tréning.

Nakoniec:
Nakoniec chcem poďakovať konkrétne Adamavi a Stanovi, že to odšlapali. Ďalej nemenovanému hlasu v mojej hlave, ktorý ma posúval ďalej a ďalej, a Ivanovi Gašparovičovi, na ktorého prekecy som myslel a zlepšovali mi náladu. Lebo som si vravel, keď sa môže takto znemožniť hlava štátu, tak sa môžem aj ja pred kamarátmi.